3 Responses

1. Já zažil i popeláře, kteří házeli do auta všecen odpad, bez vytřídění a ne jednou. Už kdysi jsem o tom začal pochybovat. Většina plastů zrecyklovat nejde a nikdy nešla. To už bylo vyřčeno v minulosti vícekrát. Viděl jsem dost dokumentů, jeden z těch co mi zůstal v hlavě jeho název byl nějak “oceány plastů” nebo tak nějak. Tam o tom taky mluvili, že většina plastů nejde “zrecyklovat” atd. A to už jsou nějaký rok staré dokumenty. Ale pozor, netýká se to pouze plastů, co vím tak hlavně skla! My to netřídíme kůli tomu, že se to má, ale že se nám to lépe pak vyhazuje. Tohle od začátku souvisí s =GREEN DEAL= kdy všechny eko větrné turbíny a na baterie solar a na vítr elektrárny se ukázali jako naprosto k ničemu, všechno je to podvod…

   Odpovědět

2. Skopírované z netu
   ——————

   Úvod

   V praxi sa používanie niekoľko základných typov plastov, pričom pre ich úspešnú recykláciu je nutné veľmi presne oddeliť jednotlivé druhy plastov od seba a získať čo najčistejšiu zmes vybraného druhu plastu.

   Na dotrieďovacích linkách sa preto samostatne vytrieďujú výroby z polyetylénu (PET), polypropylénu (PP), polystyrénu (PS) a ďalej sa dokonca ešte sortujú podľa farby (t.j. podľa farbiacej prímesi)

   Recyklácia sa dá realizovať v praxi dvomi spôsobmi:

   1) chemickou depolymerizáciou a následnou novou výrobou plastov. Tento prístup je tak ekonomicky nerentabilný, že sa prakticky nikde nepoužíva.

   2) mechanickým rozomletím na plastové vločky a následných stavením dokopy do novej podoby. Obvykle sa realizuje tento postup, ale aj ten má mnoho ekonomických a technologických komplikácií, takže nezanedbateľná časť plastov nie je vôbec recyklovaná.

   Jeden zo zásadných problémov recyklácie plastov je požiadavka na čo najvyššiu čistotu recyklovaného materiálu. Hoci proces tavenia plastov prebieha pri vysokých teplotách (a teda organické nečistoty nepredstavujú kritický problém), nečistoty sa z viskóznej hmoty plastu veľmi ťažko odstraňujú a degradujú jeho budúce vlastnosti (vznik gelovitých substancií v plaste a zvýšená lámavosť).

   Pritom kontaminácie pôvodného plastu sú mnohorakého pôvodu:

   – organické znečistenie z potravinových obalov

   – znečistenie prachom, pieskom, sklom počas skladovania separovaného plastu

   – zbytky papierových etikiet na plastových obaloch

   – farbivá

   – priemyselné katalyzátory používané pri výrobe pôvodného plastu (spomínaný je napríklad antimón)

   – spomaľovače horenia v plastoch

   Zatiaľ čo niektoré kontaminácie sa dajú odstrániť pomocou prvotného preprania plastov v horúcej vode, iné kontaminácie (farbivá, stopové zbytky priemyselných chemikálií) zostávajú v plastovej zmesi natrvalo a znižujú úžitkovú hodnotu recyklovaného plastu. S každým kolom recyklácie miera týchto kontaminácií v plaste narastá.

   Najobľúbenejšie na recykláciu sú plastové PET fľaše, pretože bývajú obvykle z veľmi čistého materiálu a je veľmi jednoduché a lacné ich vyseparovať na dotrieďovacej linke. Ostatné typy plastov sú výrazne problematickejšie. Ale dokonca ani PET fľaše nebývajú recyklované v doslovnom zmysle slova. Obvykle ich materiál býva použitý „druhotne“ na výrobu menej dôležitých plastových výrobkov: oblečenie z plastových textílií, koberce, plastový príbor do reštaurácií, plastové nádoby do domácnosti až po plastové krabice vo veľkoobchode a plastové lavičky v parkoch a mhd.

   .
   Najtypickejšie typy recyklovateľných plastov:

   1) Poletylén (Polyetylén tetraftalát, PET). Identifikačné číslo je 1. Z neho sú odvodené ešte dve verzie: HDPE (polyetylén s vysokou hustotou, identifikačné číslo 2) a LDPE (polyetylén s nízkou hustotou, identifikačné číslo 4). Čistý PET materiál sa používa hlavne na nápojové flaše. Recyklovaný polyetylén sa používa na výrobky z HDPE (tvrdé plastové obaly) a LDPE (mäkké plastové obaly, napríklad na potraviny).

   Polyetylénové plasty sú v súčasnosti najviac recyklované, vzhľadom na ich relatívnu čistotu materiálu a veľké množstvo produkcie.

   2) Polypropylén (PP). Identifikačné číslo 5. Používa sa na tvrdé plastové predmety denného používania, hlavne rôzne plastové nádoby, plastový príbor v reštaurácii a veľké plastové predmety do domácnosti a v priemysle (prepravky, lavičky…)

   Jeho recyklácia je problematickejšia a skôr sa znovupoužíva druhotne, t.j. použije sa na výrobu nejakého mechanicky nenamáhaného plastového produktu (textílie, koberce…)

   3) Polystyrén (PS). Identifikačné číslo 6. Používa sa hlavne na výrobu penového polystyrénu, niekedy tiež na výrobu tvrdých plastových nádob. Recyklácia sa prakticky vôbec nerobí, pretože nie je ekonomicky rentabilná. Dokonca aj polystyrén zo separovaného odpadu je v triediarni dávaný bokom a pravdepodobne končí v spaľovniach.

   Penový polystyrén je neefektíne recyklovať, pretože má veľký objem a malú reálnu hmotnosť. Pokiaľ by sa zaviedol systém jeho lisovania, recyklovateľnosť by stúpla.

   Penový polystyrén predstavuje závažné ekologické riziká pre zvieratá, pretože im polystyrénové bubliny pripomínajú potravu.

   .

   Potom tu máme plasty, ktoré sú v súčasnej dobe nerecyklovateľné a navyše zdraviu škodlivé:

   4) PVC (chlórované plasty). Identifikačné číslo 3. Používa sa na výrobu linoleí, elektroinštalácií a niektorých obalov. PVC plasty nie sú recyklovateľné a navyše sú veľmi toxické pri spaľovaní – vznikajú pri nich vysoko jedovaté dioxíny.

   5) Polykarbonátové plasty. Používané napríklad pri výrobe CD diskov. Pri nich nie je žiaden efektívny spôsob recyklovania.

   .

   Spaľovanie plastov

   Jedným z teoretických spôsobov, ako sa plastov zbavovať je ich spaľovanie a použitie pri výrobe tepla alebo elektriny.

   Teoreticky sú plasty zložené v drvivej miere z uhlíka, vodíka a kyslíka, takže väčšina výstupov zo spaľovacieho procesu by mala obsahovať oxid uhličitý a vodnú paru.

   V praxi to však naráža na viacero problémov.

   1) Aby došlo k úplnému spáleniu materiálu plastu, sú potrebné vysoké teploty cez 1000 C a dostatočný prívod kyslíka. V opačnom prípade sa materiál spáli nedostatočne, pričom výsledkom okrem CO2 a vodnej pary je tiež produkcia oxidu uhoľnatého a množstva najrôznejších škodlivých polyaromatických uhľovodíkov (PAH). Z toho dôvodu sa napríklad neosvedčili experimenty s pridávaním plastovej zmesi do drevených vykurovacích brikiet: došlo k poklesu výhrevnosti materiálu a k zvýšenej produkcií škodlivých spalín.

   2) Hoci je plast tvorený v drvivej väčšine z materiálov bezpečnej spáliteľných, obsahuje stále rôzne priemyselné prímesy, ktoré predstavujú riziko pre okolie. Sem patria napríklad brómované spomaľovače horenia, rôzne katalyzátory pri výrobe (antimón) a rôzne farbiace prísady.

   3) Mimoriadne problematická je likvidácia PVC odpadu, ktorý v sebe obsahuje chlór, ktorý pri spaľovaní vytvára extrémne toxické dioxíny.

   .

   Keď to zhrniem

   Recyklácia plastov v súčasnosti je skôr problematická a len minimálne rieši problém narastajúceho plastového zamorenia prírody. Väčšina „recyklácie“ plastov je v skutočnosti iba ich druhotné použitie na výrobu iného plastového výrobku, ktorý už je následne nerecyklovateľný.

   Pri recyklácii plastov dochádza k výraznej spotrebe vody, potrebnej na dôkladné prepieranie plastového separátu.

   A navyše ani spaľovanie plastov v spaľovniach nie je jednoduchá a bezproblémová záležitosť.

   Za týchto podmienok by bolo prospešnejšie pokúsiť sa o úplný zákaz používania plastových materiálov alebo aspoň čo najviac obmedziť ich výrobu. Žiadna technológia recyklovania plastov zatiaľ neposkytuje trvalo udržateľnú situáciu, momentálne iba spomalí rast množstva plastového odpadu.
   —————

   Odpovědět

3. Skopírované z diskusie
   ——————-
   Veľký problém v prípade plastov nie je len samotný polykarbonát, ktorý by sa teoreticky dal za optimálnych podmienok bezpečne spáliť a odpadovým produktom by bola iba vodná para a CO2.

   Problém je v tom, že v plastoch sa nachádzajú v malých množstvách rôzne pomocné chemikálie, ktoré sú mnohonásobne jedovatejšie, než samotné plasty. Obvykle sa jedná o rôzne zmäkčovače, katalyzátory reakcie, farbivá, spomaľovače horenia, chlórové prísady atď. Práve tieto prímesi znemožňujú bezpečnú likvidáciu plastov bežnými prostriedkami (či už formou biodegradácie alebo spálením)

   Samotný proces recyklácie plastov je v súčasnej podobe veľmi neefektívny. V drvivej väčšine prípadov sa nejedná o recykláciu v pravom slova zmysle, ale iba o „druhotné“ použitie. Z „recyklovaných“ PeT fliaš sa tak vyrábajú tričká, vetrovky, koberce, poprípade hrubostenové plastové prepravky, plastové stoličky, sáčky atď. Jedenkrát recyklovaný plast už totiž nie je vhodný na opätovné použitie pri balení potravín a môže sa používať iba na hygienicky menej citlivé účely. Po pár recykláciach je navyše plastový materiál už natoľko znečistený, že sa spontánne rozpadá a nedá sa ďalej použiť.

   V súčasnosti by teda lepším riešením bolo, keby sa vynašla spoľahlivá technológia, ako bezpečne plasty používať ako palivo. Čo je však v praxi problém, pretože pri bežných teplotách s nedostatočným prísunom kyslíka dochádza k nedokonalému spaľovaniu plastov a vzniku zložitej zmesi rôznych polyaromatických uhľovodíkov (typické podľa čierneho dymu a plastového spáleného smradu), čo nie je žiadúce riešenie. Spaľovanie by teda museli robiť na to špeciálne uspôsobené spaľovne a navyše s kvalitnými filtrami na komínoch, ktoré by odchytávali nespáliteľné zvyškové splodiny (hlavne obávané dioxíny). Wikipédia udáva, že pri efektívnom spálení by sa až 99% hmoty plastu premenilo na CO2 a vodu, čo však je v praxi skôr teoretické číslo…

   Pokým nebudeme schopní vyriešiť tento problém, jediný zmysluplný prístup je maximálne obmedziť výrobu plastov (t.j. vrátiť sa všade, kde to bude možné k neplastovým náhradnám – papier, sklo, drevo, kov)

   Odpovědět